Máriini
pútnici

Posledné posolstvá Márie dané Lellovi

Ako to všetko začalo

Volám sa Ferrara Raffaele. Zvaný taktiež Lello. Narodil som sa v Grumo Nevano ( okres Neapol) 07/05/1966. Pochádzam z početnej rodiny pozostávajúcej z 11 detí. Ja som deviaty. Narodil som sa v siedmom mesiaci. Vo veku 4 rokov som ešte nevedel rozprávať; Teda nevedel som zrozumitelne vyslovovať slová. Nevedel som zostavovať zmysluplné vety a nevedel som chodiť. Dôslekom toho, kto sa o mna musel starať , mal so mnou nemalé problémy . Moji rodičia pracovali v Frosinone, a vracali sa domov asi tak každé dva týždne , podľa možností a rôznych potrieb. Takto sa o mna starala moja staršia sestra. Medzi jej povinnosti patrila aj povinnosť odprevádzal na do školy. Keďže ja som tam nerád chodil, vždy som našiel spôsob , ako sa vyhnúť školskej dochádzke . Dôsledkom toho som mal mnohé konflikty s mojimi rodičmi . Keďze som v škole viackrát zaslúžene prepadol, moji rodičia zo zúfalstva má odviedli do Ururi v okrese Campobasso k môjmu strýkovi, bratovi môjho otca. Takto chceli dosiahnuť zmenu v mojom štýle života, tým že by som tam spoznal nových ľudí a nové prostredie . Aj tento pokus zlyhal a tak som sa rozhodol vrátiť sa do Neapola a nájsť si tam prácu . Ako ste mohli konštatovať , moja mladosť bola dosť búrlivá . Mal som 19 rokov a Marsom snúbenicu , ako mnohí moji rovesníci . Bol som nepraktizjuci katolík, na rozdiel od jednej mojej tety. Tá bola veľmi nábožná a praktizujúca. Často organizovala púte do Oliveto Citra; jednej dedinky v horách v okrese Salerno. Boli tam zrúcaniny hradu, kde boli zjavenia Panny Márie . Raz cestou k mojej snúbenicu som stretol moju tetu a začali sme sa rozprávať . Pozvala mana jednu zo svojich púti do Oliveto Citra. Ja, prekvapený nečakaným pozvaním, som odmietol. Ona však naliehala. Jej naliehanie má zaujalo. A tak som jej sľúbil, že raz s ňou pôjdem na pút pod podmienkou, že má nebude nútiť vstúpiť do kostola, alebo sa modliť . V tom čase som sa nevedel modliť. Ani Zdravas Mária . Moja teta má teda uistila, že nikto má nebude nútiť vstúpiť do kostola. Ak budem chcieť . Budem môcť zostať pri bráne , alebo sa potulovať po mestečku Oliveto Citra. 8. Decembra 1985 teta organizovala pút do Oliveto Citra. Keďže som jej to prisľúbil , aj ja som sa mal zúčastniť na tej púti. Dúfal som, že príde aj moja snúbenica. Ona však nechcela, a tak som musel ísť sám, aby som uspokojil tetu. Počesť cesty sa v autobuse modlili ruženec . Vadilo mi to a čoskoro som oľutoval moje rozhodnutie zúčastniť sa na púti . Keď sme prišli na miesto, bolo tam veľa ľudí. Stáli v rade pred starými schodami. Všetci sa chceli dostať k starej železnej bráne pre vchodom do hradu. zo zvedavosti, aj ja som sa postavil do radu. Chcel som vediet, čo tí ľudia videli tak zaujímavé pred a za tou železnou bránou. Keď som sa dostal k bráne, tak som tam nenašiel nič zaujímavé...a tak som odišiel. Zostupujúc po schodoch smerm k námestiu perd hradom, zdviho som oči k nebu. zrazu mi srdce začalo veľmi sino tľcť . Prekvapený som sa pýtal seba samého: čo sa so mnou deje? Myslel som si, že je to následkom tohto prostredia. Nevedel som si dať odpoveď. Ako som tak pozeral smerom k bráne , videl som veľké biele svetlo a v ňom obraz kríža. Ten obraz sa otvoril a bolo v ňom vidieť obrysy mladej ženy s otvoreným náručím na znak objatia. Potom spojila ruky a dívala sa doprava a doľava . Prekvapený nevedel som čo sa so mnou deje. Ušiel som od ľudí čo tam boli. Chcel som byť sám. A plakal som. Nechcel som sa s nikým rozprávať . Cítil som však v srdci veľký pokoj. Videl som, ako ku mne prišla moja teta. Chcela vedieť čo sa stalo. Ja som jej to nechcel povedať , lebo som sa bál , že to povie ostatným . Teta mi sľúbila, že buďe mlčať . To má upokojilo a tak som jej všetko vyrozprával. Zvyšok dňa som trávil v tichu. A tak sme sa vrátili domov. Moja túžba vrátiť sa na to miesto rástla . Po niekoľkých dňoch som opäť stretol moju tetu a spýtal som sa jej na kedy organizuje najbližšiu pút do Oliveto Citra. Povala mi, že v pondelok. Atak som sa tam opäť vybral. Keď som prišiel k bráne hradu, nič zvláštne sa nestalo. V srdci som cítil pokoj a sľúbil som si, že sa tam vrátim . 30. Januára 1986 som sa po tretí krát vrátil do Oliveto Citra. Ako vždy , tam bolo veľmi veľa ľudí . Postavil som sa do rady pred bránu hradu. Ako som tak vystupoval po schodoch opakoval som " Zdravas Mária . Svätá Mária ." Evedel som sa totižto modliť . Toto bola jediná modlitba čo som poznal . Ako som sa tak modlil a vystupoval po schodoch, zrazu som prestal vnímať okolie. Videl som iba veľké svetlo, ktoré bolo stále silnejšie a otvorilo sa. V tom svetle som videl krásnu ženu. Videl som ju jasne . Mala modrý plášť , zlatý pás a stala na oblaku. V náručí držala malé dieťa a povedala mi: " Neboj sa, som Matka Neba. Miluj seba samého, miluj seba samého a neboj sa syn môj! Začni chodievať na Svätú Omšu ! Modli sa, modli sa!" Potom sa zohla, Pobozkalo má na čelo a ja som odpadol. Tam neďaleko na námestí pred hradom bolo sídlo združenia" Panny Márie hradu". Tam má odniesli, aby má ošetrili. Ako som sa tak prebral, okolo mna boli ľudia , čo má ošetrili. Pýtali sa čo sa stalo. Ja som iba opakoval kde je tá krásna pani čo ma pobozkala na čelo . Oni nechápali . Cítili však silnú vôňu , ktorá sa z môjho cela šírila po celej miestnosti. Medzi ľudmi čo má tam ošetrili bol aj kňaz Mário Baraglini a svoja asistentka Anna Ghibelini . Aj oni boli na púti v Oliveto Citra.

Rím. Bratia Slova

Jedného dňa v roku 1988 ja a jeden môj kamarát sme sa vybrali do Oliveto Citra, aby sme tam strávili čas modlitby. Tu sme sa zúčastnili na Svätej Omši jedného kňaza misionára . Jeho kázeň sa mi obzvlášť páčila. Rozhodol som sa, že ho musím spoznať . A tak večer , akoby bolo už všetko vopred zorganizované, sme sa ocitli uňho doma a zdieľali sme naše skúsenosti . Po nejakom čase prišiel ku mne domov , kde v prítomnosti mojej početnej rodiny odslúžil Svätú Omšu . Takto sa posilnilo naše priateľstvo a vo mne rástla túžba poznať čo Boh chce kdo mňa. Jedného dňa , keď som sa vrátil z Oliveto Citra, zúčastnil som sa na Svätej Omši v kaplnke tohto misionára .v evanjeliu bolo čítanie " nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych". Chcel som pochopiť čo to znamená a tak som sa spýtal kňaza  . Vnímal som to ako odpoved na moju žiadost . Rozhodol som sa zostať v tej komunite . Mal som iba jednu prosbu. Môcť telefonicky upozorniť moju rodinu, že zostanem v tej komunite. Moja rodina z toho nebola nadšená . V tom dome žili aj iní chlapci. Naše dni sme trávili v modlitbe a v službe vo farnosti. Kňaz, čo nás hostil chcel, aby som robil rozlišovanie môjho duchovného života ; žil podľa pravidiel tej malej komunity;  žil moju skúsenosť s Máriu v mlčaní, ale aby som sdieľal s nimi večernú modlitbu v spoločenstve s Pannou Máriou . O pár mesiacov nám ten misionár oznámil , že sa budeme musieť presťahovať do Komunity " Fratelli della Parola " ( Bratia Slova) v Acilia - Rím . Tam sa mal stretnúť s Matkou Terezou . Ja som nechápal o čom hovorí . Ten kňaz bol prekvapený , že nepoznám Matku Terezu, a tak v krátkosti mi povedal , o koho sa jedná a , aké sú jej diela. Pred cestou do Ríma som sa zveril mojej rodine. Z ich prekvapenia som pochopil veľkosť tejto ženy . Nastal deň stretnutia , bol som zvedavý na tú sestričku, ktorej som tak veľa počul rozpravať. Stretli sme sa s ňou v jednej z jej komunít v Ríme 10. Októbra 1988. Na mňa urobila obrovský dojem tá malá sestra , plna pokory a jednoduchosti, plná objiajucej lásky . Požehnala nás každého osobitne, pomodlili sme sa spolu a , každému z nás nám dala zázračnú medajlu. Po tomto stretnutí sa pre mna začal nový život v tejto rímskej komunite. Dni sme trávili v modlitbe a v rešpektovaní pravidiel spoločného  života. Jedného dňa , náš kňaz misionár , spolu so sestrou Elvirou, sa rozhodol prijať do našho domu chlapcov z komunity "Cenacolo"; chlapcov drogovo závislých . Predstavený našej komunity nás žiadal venovať sa tým chlapcom podľa pravidiel života komunity sestry Elvíry.

Jednoduchá modlitba pútnikov.

Pane Ježišu,
my Ťa Žehnáme a ďakujeme Ti za všetky milosti,
ktoré nám dávaš.

Ďakujeme Ti za dar,
ktorý nám dávaš na príhovor Tvojej milej Matky,
ktorá Svojim “ÁNO” porazila Evin hriech.

Áno!! Ó Matka!! Sme Tvoje deti,
a chceme byť zasvätení Tebe:
synovia a dcéry, pútnici,
ktorí chcú kráčať po Tvojich stopách.

Každodenne úpri Svoj zrak,
na každého z nás,
ktorí často urážame Tvojho milého Syna!

Chceme ti obnoviť naše “ÁNO”,
aby si matersky zhliadla na tých,
ktorí Ťa vzývajú.

Je pravda, že sme hriešnici, sme však Tvoje deti!
My, Tvoje deti, ti sľubujeme,
že sa budeme modliť za tých,
ktorí nedokážu kráčať po ceste svätosti.

Daj, aby sme mohli byť Tvojou oporou, dnes a stále!
Amen.

Otčenáš, Zdravas a Sláva Otcu.

Close Menu

Send this to a friend