Máriini
pútnici

Posledné posolstvá Márie dané Lellovi

Posolstvo pre ľudstvo dané Pannou Máriou Lellovi, 5 Január 2019.

Drahé detičky moje, aj dnes môj syn Ježiš ma posiela medzi vás, aby ste, detičky moje, nestratili nádej.

Dnes, viac než kedykoľvek predtým, môj syn mi dáva milosť byť medzi vami, aby, mojím príchodom, som vás mohla viesť a ukázať Vám cestu svetla, ktorá vedie k môjmu synovi Ježišovi.

Detičky moje, už dávno som medzi vami, aby som otvorila vaše srdcia, aby ste sa vy, detičky moje, naučili ho prijať.

Iba tak, detičky moje, budete môcť nájsť pokoj vo vašich srdciach. Povzbudzujem vás, detičky moje, aby ste sa vytrvalo rozhodli prijímať stále viac Slovo Božie, ktoré je Vám každý deň dávané.

Detičky moje, ak sa vo vás nezrodí túžba ho prijať, vy nemôžte objaviť a vychutnávať svoju lásku a svoju nehu. Vychutnávajte ho, detičky moje, a uvidíte, aké je veľké jeho milosrdenstvo!

Hovorím Vám, detičky moje, ktorí hľadáte a túžite po pokoji; pokoj sa môže obsiahnuť, keď je vo vás srdce plné lásky.

A ja, čo už dlho prichádzam, aby som si zobrala vaše srdcia plné utrpenia a bolesti, nebojte sa mi ich darovať; ja, ako Matka, prichádzam, aby som ich uzdravila od každej duchovnej choroby, aby ste sa obrátili a zápalil sa plameň vášho srdca!

Modlite sa, detičky moje, modlite sa, modlite sa, aby ste sa stali pravými apoštolmi; sú mnohí tí, ktorí nežijú usporiadaný život; ako keby nikdy nepoznali lásku Boha!

A vás, ktorí poznáte lásku Boha, povzbudzujem vás, aby ste nepohoršovali vaše deti, ale opäť sa začnite modliť a postit vo vašich rodinách, aby oni mohli prijať Jeho lásku! Uprene sa dívam na každého z vás a dotýkam sa vášho srdca. Žehnám vás všetkých!

Ako to všetko začalo

Volám sa Ferrara Raffaele. Zvaný taktiež Lello. Narodil som sa v Grumo Nevano ( okres Neapol) 07/05/1966. Pochádzam z početnej rodiny pozostávajúcej z 11 detí. Ja som deviaty. Narodil som sa v siedmom mesiaci. Vo veku 4 rokov som ešte nevedel rozprávať; Teda nevedel som zrozumitelne vyslovovať slová. Nevedel som zostavovať zmysluplné vety a nevedel som chodiť. Dôslekom toho, kto sa o mna musel starať , mal so mnou nemalé problémy . Moji rodičia pracovali v Frosinone, a vracali sa domov asi tak každé dva týždne , podľa možností a rôznych potrieb. Takto sa o mna starala moja staršia sestra. Medzi jej povinnosti patrila aj povinnosť odprevádzal na do školy. Keďže ja som tam nerád chodil, vždy som našiel spôsob , ako sa vyhnúť školskej dochádzke . Dôsledkom toho som mal mnohé konflikty s mojimi rodičmi . Keďze som v škole viackrát zaslúžene prepadol, moji rodičia zo zúfalstva má odviedli do Ururi v okrese Campobasso k môjmu strýkovi, bratovi môjho otca. Takto chceli dosiahnuť zmenu v mojom štýle života, tým že by som tam spoznal nových ľudí a nové prostredie . Aj tento pokus zlyhal a tak som sa rozhodol vrátiť sa do Neapola a nájsť si tam prácu . Ako ste mohli konštatovať , moja mladosť bola dosť búrlivá . Mal som 19 rokov a Marsom snúbenicu , ako mnohí moji rovesníci . Bol som nepraktizjuci katolík, na rozdiel od jednej mojej tety. Tá bola veľmi nábožná a praktizujúca. Často organizovala púte do Oliveto Citra; jednej dedinky v horách v okrese Salerno. Boli tam zrúcaniny hradu, kde boli zjavenia Panny Márie . Raz cestou k mojej snúbenicu som stretol moju tetu a začali sme sa rozprávať . Pozvala mana jednu zo svojich púti do Oliveto Citra. Ja, prekvapený nečakaným pozvaním, som odmietol. Ona však naliehala. Jej naliehanie má zaujalo. A tak som jej sľúbil, že raz s ňou pôjdem na pút pod podmienkou, že má nebude nútiť vstúpiť do kostola, alebo sa modliť . V tom čase som sa nevedel modliť. Ani Zdravas Mária . Moja teta má teda uistila, že nikto má nebude nútiť vstúpiť do kostola. Ak budem chcieť . Budem môcť zostať pri bráne , alebo sa potulovať po mestečku Oliveto Citra. 8. Decembra 1985 teta organizovala pút do Oliveto Citra. Keďže som jej to prisľúbil , aj ja som sa mal zúčastniť na tej púti. Dúfal som, že príde aj moja snúbenica. Ona však nechcela, a tak som musel ísť sám, aby som uspokojil tetu. Počesť cesty sa v autobuse modlili ruženec . Vadilo mi to a čoskoro som oľutoval moje rozhodnutie zúčastniť sa na púti . Keď sme prišli na miesto, bolo tam veľa ľudí. Stáli v rade pred starými schodami. Všetci sa chceli dostať k starej železnej bráne pre vchodom do hradu. zo zvedavosti, aj ja som sa postavil do radu. Chcel som vediet, čo tí ľudia videli tak zaujímavé pred a za tou železnou bránou. Keď som sa dostal k bráne, tak som tam nenašiel nič zaujímavé...a tak som odišiel. Zostupujúc po schodoch smerm k námestiu perd hradom, zdviho som oči k nebu. zrazu mi srdce začalo veľmi sino tľcť . Prekvapený som sa pýtal seba samého: čo sa so mnou deje? Myslel som si, že je to následkom tohto prostredia. Nevedel som si dať odpoveď. Ako som tak pozeral smerom k bráne , videl som veľké biele svetlo a v ňom obraz kríža. Ten obraz sa otvoril a bolo v ňom vidieť obrysy mladej ženy s otvoreným náručím na znak objatia. Potom spojila ruky a dívala sa doprava a doľava . Prekvapený nevedel som čo sa so mnou deje. Ušiel som od ľudí čo tam boli. Chcel som byť sám. A plakal som. Nechcel som sa s nikým rozprávať . Cítil som však v srdci veľký pokoj. Videl som, ako ku mne prišla moja teta. Chcela vedieť čo sa stalo. Ja som jej to nechcel povedať , lebo som sa bál , že to povie ostatným . Teta mi sľúbila, že buďe mlčať . To má upokojilo a tak som jej všetko vyrozprával. Zvyšok dňa som trávil v tichu. A tak sme sa vrátili domov. Moja túžba vrátiť sa na to miesto rástla . Po niekoľkých dňoch som opäť stretol moju tetu a spýtal som sa jej na kedy organizuje najbližšiu pút do Oliveto Citra. Povala mi, že v pondelok. Atak som sa tam opäť vybral. Keď som prišiel k bráne hradu, nič zvláštne sa nestalo. V srdci som cítil pokoj a sľúbil som si, že sa tam vrátim . 30. Januára 1986 som sa po tretí krát vrátil do Oliveto Citra. Ako vždy , tam bolo veľmi veľa ľudí . Postavil som sa do rady pred bránu hradu. Ako som tak vystupoval po schodoch opakoval som " Zdravas Mária . Svätá Mária ." Evedel som sa totižto modliť . Toto bola jediná modlitba čo som poznal . Ako som sa tak modlil a vystupoval po schodoch, zrazu som prestal vnímať okolie. Videl som iba veľké svetlo, ktoré bolo stále silnejšie a otvorilo sa. V tom svetle som videl krásnu ženu. Videl som ju jasne . Mala modrý plášť , zlatý pás a stala na oblaku. V náručí držala malé dieťa a povedala mi: " Neboj sa, som Matka Neba. Miluj seba samého, miluj seba samého a neboj sa syn môj! Začni chodievať na Svätú Omšu ! Modli sa, modli sa!" Potom sa zohla, Pobozkalo má na čelo a ja som odpadol. Tam neďaleko na námestí pred hradom bolo sídlo združenia" Panny Márie hradu". Tam má odniesli, aby má ošetrili. Ako som sa tak prebral, okolo mna boli ľudia , čo má ošetrili. Pýtali sa čo sa stalo. Ja som iba opakoval kde je tá krásna pani čo ma pobozkala na čelo . Oni nechápali . Cítili však silnú vôňu , ktorá sa z môjho cela šírila po celej miestnosti. Medzi ľudmi čo má tam ošetrili bol aj kňaz Mário Baraglini a svoja asistentka Anna Ghibelini . Aj oni boli na púti v Oliveto Citra.

Jednoduchá modlitba pútnikov.

Pane Ježišu,
my Ťa Žehnáme a ďakujeme Ti za všetky milosti,
ktoré nám dávaš.

Ďakujeme Ti za dar,
ktorý nám dávaš na príhovor Tvojej milej Matky,
ktorá Svojim “ÁNO” porazila Evin hriech.

Áno!! Ó Matka!! Sme Tvoje deti,
a chceme byť zasvätení Tebe:
synovia a dcéry, pútnici,
ktorí chcú kráčať po Tvojich stopách.

Každodenne úpri Svoj zrak,
na každého z nás,
ktorí často urážame Tvojho milého Syna!

Chceme ti obnoviť naše “ÁNO”,
aby si matersky zhliadla na tých,
ktorí Ťa vzývajú.

Je pravda, že sme hriešnici, sme však Tvoje deti!
My, Tvoje deti, ti sľubujeme,
že sa budeme modliť za tých,
ktorí nedokážu kráčať po ceste svätosti.

Daj, aby sme mohli byť Tvojou oporou, dnes a stále!
Amen.

Otčenáš, Zdravas a Sláva Otcu.

Close Menu

Send this to a friend