Jedného dňa Mária Pia mi predstavila pani Antoniettu z mestečka Bitonto – Bari. Tu pani doprevádzal jej manžel . On ju zakaždým čakal v aute, lebo, ako on sám hovoril, neveril v Boha. Počas jednej z ich návštev javsomnvysiel z domu a konecnevsom mal možnosť poznať manžela tej pani. Krátko som sa s ním porozprávala a pozval som ho na Taliansku kávu . Ukázal som mu nas dom. V skutočnosti sa však jednalo o obchod, ktorý sme si upravili, aby sa tam dalo bývať . Bol prekvapený z toho v akých podmienkach žijeme a bez slova so svojou manželkou odcestovali. Na druhý deň povedal manželke , že sa chce vrátiť . Ona nám to vyrozprávala celá prekvapená ; lebo takéto správanie nebolo uňho zvykom. Antoniettin manžel naliehal, lebo sa chcel so mnou porozprávať a tvrdil , že stretnutie so mnou sa ho dotklo. Asi po týždni sa rozhodli vycestovať . Keď prišli tak on má zasypal otázkami . Ja som nechápal prečo sa ma tak veľmi na kadečo vypytoval. Tak som sa ho spýtal, že ci sa rozhodol pre vieru . Jeho odpoved bola kategorická: “ V žiadnom prípade!“ Potom sa na mna uprene pozrel a povedal: “ Odkedy som tá stretol zaujali ma tvoje oči a tvoja jednoduchosť . Cítil som , že sa tu musím vrátiť . “ Potom sa ma spýtal , že ci by som bol ochotný sa presťahovať , ak by som mal možnosť cestovať . Povedal som mu, že ak by tombola Božia Voľa, tak by som bol ochotný . A tak, skôr než odišiel ma ohromil. Nechal mi kľúče od svojej vily na vidieku. Všetci sme ti interpretovali, ako uskutočnenie Ježišovho prísľubu, že čoskoro dostaneme kľúče . A tak sme boli plní radosti. Zveril som sa s tým mojej mame. Bál som sa totižto zanechať niečo čo poznám , a ísť do neistoty. Moja mama mi povedala, že ak je to Božia Vôľa , tak všetko dopadne dobre. Aj náš duchovný otec nás uistil , že všetko dopadne dobre , a dal nám svoju podporu a lásku . Stretol som Máriu Piu a jej manžela Pina v San Giovanni Rotondo. Bola tam aj moja mama, Esterina, Antonio a môj otec. Spolu sme šli pozrieť vilu. Bola obrovská , prekrásna , a hneď sa tam dalo bývať . Cestou späť sme si kládli kopec otázok . Ako sa budeme môcť starať o tak obrovskú vilu? Esterina nám totižto jasne povedala, že nebude môcť s nami bývať hneď od začiatku . Taktiež sme sa pýtali, aký druh služby budeme môcť ponúknuť na tak izolovanom mieste. Neznechucovali sme sa však a odovzdali sme sa do Božej Vôle . Nemali sme však jasno , aký druh služby chceme ponúknuť . A tak som navrhol, že podľa toho, kto ako prvý zaklope na naše dvere , tak tým smerom sa vydáme . O niekoľko dni zaklopal na naše dvere jeden drogovo závislý chalan. Keďže v minulosti som spolupracoval v komunite sestry Elvíry, mal som veľkú skúsenosť práce s takýmto typom osôb . Vedel som , že to bude vyžadovať úplnú a trvalú angažovanosť . Hneď som to povedal Antoniovi a Esterina. Rozhodnutie nebolo ľahké , lebo len výraz “ drogovo závislý “ im naháňal strach. A Esterina neveľa, ako to povie svojim deťom. Tak veľmi sme však túžili konať, že napriek našim obavám sme sa rozhodli prevtento druh služby . Napokon ja, Antonio a tento drogovo závislý chalan, sme sa presťahovali do Bari. Nemali sme nič , iba dôveru v Prozreteľnosť .
Keď sme sa usadili, tak sme si stanovili ako pravidlo života modlitbu a roľnícku prácu. Chlapci , ktorí chceli vstúpiť do komunity mali pohovor, kde sme im vysvetlili naše pravidlá života . Žiadali sme od nich pôst od televízie , cigariet a iného . Všetko bolo postavené na Kristo-terapii. Ovocie bolo vidno zo dňa na deň . Keď nás prišiel navštíviť farár z Mariotto, tak sa nadchol našou prácou, a začal tráviť väčšinu dňa s nami. Dokonca tu slúžil aj Svätú Omšu , lebo niektorí chalani neboli pripravení na to, žeby sa vzdialili od komunity; kde sa cítili byť chránení. Pán nám všetko zabezpečoval . Nič nám nechýbalo . Prozreteľnosť nám všetko zabezpečovala . Mali sme dokonca aj kaplnku s darom Eucharistie. Rehoľné sestričky , kňazov, lajkov, prijímali sme všetkých pútnikov . Prežívali sme spolu s nimi chvíle modlitby a zdieľania , lebo komunita bola otvorená pre všetkých . Takmer všetci sa divili , že ja malý a mladučký som bol zodpovedný za tú komunitu. Nie vždy sa nám darilo dávať do súladu moj mystický život a potreby chalanov. Chalani totižto potrebovali kľud a pokoj, aby mohli prekonať ich problémy . Mnohí pútnici prichadzali, aby streli mna a počuli Božie Slovo. Zosúladiť tieto dve úplne odlišne skutočnosti nebolo vôbec ľahké . Stačilo málo , aby sa mi situácia vyšmykla z ruky. Môj duchovný otec počas jednej návštevy si všimol , že niečo nieje v poriadku . Rozhodol sa prevziať vedenie. Stretol sa s predstavenými komunity a napokon osobitne iba so mnou. Chcel mať jasno , a ja som mu so slzami v očiach vyrozprával čo sa stalo. Kvôli rešpektu súkromia zainteresovaných nepíšem tu o čo sa jednalo. Iba ja som bol za to zodpovedný za tú prehru. Dodnes nosím v srdci bolesť keď si na to pomyslím. Vina bola iba moja. Kňaz doň Mimmo od každého z nás žiadal poslušnosť a prikázal nám , aby sa každý vrátil domov k svojej rodine. Ako vždy aj v ťažkostiach Boh ukazuje veľkosť Svojej Otcovskej Lásky. Dohodli sme sa so sestrou Elvirou, že v našej komunite boli hosťami chalani z jej komunity. Vďaka tejto dohode tí chalani mali kam ísť a nezostali bez pomocí po tom čo my sme sa museli vrátiť domov k našim rodinám . Ešte dnes cítim živú bolesť z odlúčenia od tej komunity a od chalanov, ktorým sme s láskou pomáhali . Odvtedy som sa nikdy viac nevrátil do tej komunity. Keď sme tam prišli , tak sme nemali nič ; a tak sme aj odišli .
Z taliančiny do slovenčiny preložil D. R.