Volám sa Ferrara Raffaele. Zvaný taktiež Lello.
Narodil som sa v Grumo Nevano ( okres Neapol) 07/05/1966. Pochádzam z početnej rodiny pozostávajúcej z 11 detí. Ja som deviaty. Narodil som sa v siedmom mesiaci. Vo veku 4 rokov som ešte nevedel rozprávať; Teda nevedel som zrozumitelne vyslovovať slová. Nevedel som zostavovať zmysluplné vety a nevedel som chodiť. Dôslekom toho, kto sa o mna musel starať , mal so mnou nemalé problémy .
Moji rodičia pracovali v Frosinone, a vracali sa domov asi tak každé dva týždne , podľa možností a rôznych potrieb. Takto sa o mna starala moja staršia sestra. Medzi jej povinnosti patrila aj povinnosť odprevádzal na do školy. Keďže ja som tam nerád chodil, vždy som našiel spôsob , ako sa vyhnúť školskej dochádzke . Dôsledkom toho som mal mnohé konflikty s mojimi rodičmi .
Keďze som v škole viackrát zaslúžene prepadol, moji rodičia zo zúfalstva má odviedli do Ururi v okrese Campobasso k môjmu strýkovi, bratovi môjho otca. Takto chceli dosiahnuť zmenu v mojom štýle života, tým že by som tam spoznal nových ľudí a nové prostredie .
Aj tento pokus zlyhal a tak som sa rozhodol vrátiť sa do Neapola a nájsť si tam prácu .
Ako ste mohli konštatovať , moja mladosť bola dosť búrlivá .
Mal som 19 rokov a Marsom snúbenicu , ako mnohí moji rovesníci .
Bol som nepraktizjuci katolík, na rozdiel od jednej mojej tety. Tá bola veľmi nábožná a praktizujúca. Často organizovala púte do Oliveto Citra; jednej dedinky v horách v okrese Salerno. Boli tam zrúcaniny hradu, kde boli zjavenia Panny Márie .
Raz cestou k mojej snúbenicu som stretol moju tetu a začali sme sa rozprávať . Pozvala mana jednu zo svojich púti do Oliveto Citra.
Ja, prekvapený nečakaným pozvaním, som odmietol. Ona však naliehala.
Jej naliehanie má zaujalo. A tak som jej sľúbil, že raz s ňou pôjdem na pút pod podmienkou, že má nebude nútiť vstúpiť do kostola, alebo sa modliť . V tom čase som sa nevedel modliť. Ani Zdravas Mária . Moja teta má teda uistila, že nikto má nebude nútiť vstúpiť do kostola. Ak budem chcieť . Budem môcť zostať pri bráne , alebo sa potulovať po mestečku Oliveto Citra.
8. Decembra 1985 teta organizovala pút do Oliveto Citra. Keďže som jej to prisľúbil , aj ja som sa mal zúčastniť na tej púti. Dúfal som, že príde aj moja snúbenica. Ona však nechcela, a tak som musel ísť sám, aby som uspokojil tetu.
Počesť cesty sa v autobuse modlili ruženec . Vadilo mi to a čoskoro som oľutoval moje rozhodnutie zúčastniť sa na púti .
Keď sme prišli na miesto, bolo tam veľa ľudí. Stáli v rade pred starými schodami. Všetci sa chceli dostať k starej železnej bráne pre vchodom do hradu. zo zvedavosti, aj ja som sa postavil do radu. Chcel som vediet, čo tí ľudia videli tak zaujímavé pred a za tou železnou bránou.
Keď som sa dostal k bráne, tak som tam nenašiel nič zaujímavé…a tak som odišiel. Zostupujúc po schodoch smerm k námestiu perd hradom, zdviho som oči k nebu. zrazu mi srdce začalo veľmi sino tľcť . Prekvapený som sa pýtal seba samého: čo sa so mnou deje?
Myslel som si, že je to následkom tohto prostredia. Nevedel som si dať odpoveď. Ako som tak pozeral smerom k bráne , videl som veľké biele svetlo a v ňom obraz kríža. Ten obraz sa otvoril a bolo v ňom vidieť obrysy mladej ženy s otvoreným náručím na znak objatia. Potom spojila ruky a dívala sa doprava a doľava . Prekvapený nevedel som čo sa so mnou deje. Ušiel som od ľudí čo tam boli. Chcel som byť sám. A plakal som. Nechcel som sa s nikým rozprávať . Cítil som však v srdci veľký pokoj.
Videl som, ako ku mne prišla moja teta. Chcela vedieť čo sa stalo. Ja som jej to nechcel povedať , lebo som sa bál , že to povie ostatným .
Teta mi sľúbila, že buďe mlčať . To má upokojilo a tak som jej všetko vyrozprával. Zvyšok dňa som trávil v tichu. A tak sme sa vrátili domov. Moja túžba vrátiť sa na to miesto rástla .
Po niekoľkých dňoch som opäť stretol moju tetu a spýtal som sa jej na kedy organizuje najbližšiu pút do Oliveto Citra. Povala mi, že v pondelok. Atak som sa tam opäť vybral. Keď som prišiel k bráne hradu, nič zvláštne sa nestalo. V srdci som cítil pokoj a sľúbil som si, že sa tam vrátim .
30. Januára 1986 som sa po tretí krát vrátil do Oliveto Citra. Ako vždy , tam bolo veľmi veľa ľudí . Postavil som sa do rady pred bránu hradu. Ako som tak vystupoval po schodoch opakoval som “ Zdravas Mária . Svätá Mária .“ Evedel som sa totižto modliť . Toto bola jediná modlitba čo som poznal .
Ako som sa tak modlil a vystupoval po schodoch, zrazu som prestal vnímať okolie.
Videl som iba veľké svetlo, ktoré bolo stále silnejšie a otvorilo sa. V tom svetle som videl krásnu ženu. Videl som ju jasne . Mala modrý plášť , zlatý pás a stala na oblaku. V náručí držala malé dieťa a povedala mi: “ Neboj sa, som Matka Neba. Miluj seba samého, miluj seba samého a neboj sa syn môj! Začni chodievať na Svätú Omšu ! Modli sa, modli sa!“
Potom sa zohla, Pobozkalo má na čelo a ja som odpadol.
Tam neďaleko na námestí pred hradom bolo sídlo združenia“ Panny Márie hradu“. Tam má odniesli, aby má ošetrili.
Ako som sa tak prebral, okolo mna boli ľudia , čo má ošetrili. Pýtali sa čo sa stalo. Ja som iba opakoval kde je tá krásna pani čo ma pobozkala na čelo . Oni nechápali . Cítili však silnú vôňu , ktorá sa z môjho cela šírila po celej miestnosti.
Medzi ľudmi čo má tam ošetrili bol aj kňaz Mário Baraglini a svoja asistentka Anna Ghibelini . Aj oni boli na púti v Oliveto Citra. (viac…)

Po tejto udalosti som sa vrátil domov. Môj život sa menil bez toho, žeby som si to uvedomoval. Bol som úchvatný krásou , čo má obklopovalo a cítil som sa…

Napriek prosbe o diskrétnosť od otca Cuomo, správa o tom čo sa so mnou dialo sa rozšírila. Jedného krásneho večera v júni 1986, ako som sa tak prechádzal po dedine,…

Jedného dňa v roku 1988 ja a jeden môj kamarát sme sa vybrali do Oliveto Citra, aby sme tam strávili čas modlitby. Tu sme sa zúčastnili na Svätej Omši jedného kňaza misionára . Jeho kázeň sa mi obzvlášť páčila. Rozhodol som sa, že ho musím spoznať . A tak večer , akoby bolo už všetko vopred zorganizované, sme sa ocitli uňho doma a zdieľali sme naše skúsenosti . Po nejakom čase prišiel ku mne domov , kde v prítomnosti mojej početnej rodiny odslúžil Svätú Omšu . Takto sa posilnilo naše priateľstvo a vo mne rástla túžba poznať čo Boh chce kdo mňa. Jedného dňa , keď som sa vrátil z Oliveto Citra, zúčastnil som sa na Svätej Omši v kaplnke tohto misionára .v evanjeliu bolo čítanie “ nech mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. Chcel som pochopiť čo to znamená a tak som sa spýtal kňaza  . Vnímal som to ako odpoved na moju žiadost . Rozhodol som sa zostať v tej komunite . Mal som iba jednu prosbu. Môcť telefonicky upozorniť moju rodinu, že zostanem v tej komunite. Moja rodina z toho nebola nadšená . V tom dome žili aj iní chlapci. Naše dni sme trávili v modlitbe a v službe vo farnosti. Kňaz, čo nás hostil chcel, aby som robil rozlišovanie môjho duchovného života ; žil podľa pravidiel tej malej komunity;  žil moju skúsenosť s Máriu v mlčaní, ale aby som sdieľal s nimi večernú modlitbu v spoločenstve s Pannou Máriou . O pár mesiacov nám ten misionár oznámil , že sa budeme musieť presťahovať do Komunity “ Fratelli della Parola “ ( Bratia Slova) v Acilia – Rím . Tam sa mal stretnúť s Matkou Terezou . Ja som nechápal o čom hovorí . Ten kňaz bol prekvapený , že nepoznám Matku Terezu, a tak v krátkosti mi povedal , o koho sa jedná a , aké sú jej diela. Pred cestou do Ríma som sa zveril mojej rodine. Z ich prekvapenia som pochopil veľkosť tejto ženy . Nastal deň stretnutia , bol som zvedavý na tú sestričku, ktorej som tak veľa počul rozpravať. Stretli sme sa s ňou v jednej z jej komunít v Ríme 10. Októbra 1988. Na mňa urobila obrovský dojem tá malá sestra , plna pokory a jednoduchosti, plná objiajucej lásky . Požehnala nás každého osobitne, pomodlili sme sa spolu a , každému z nás nám dala zázračnú medajlu. Po tomto stretnutí sa pre mna začal nový život v tejto rímskej komunite. Dni sme trávili v modlitbe a v rešpektovaní pravidiel spoločného  života. Jedného dňa , náš kňaz misionár , spolu so sestrou Elvirou, sa rozhodol prijať do našho domu chlapcov z komunity „Cenacolo“; chlapcov drogovo závislých . Predstavený našej komunity nás žiadal venovať sa tým chlapcom podľa pravidiel života komunity sestry Elvíry. (viac…)

Pokračoval som v mojom živote v tej rímskej komunite. Nás kňaz mi povedal, že sa nám pripraviť na cestu do Indie. Tá správa má nenadchla, bol som vystrašený a okrem…

Jedného dňa Mária Pia mi predstavila pani Antoniettu z mestečka Bitonto – Bari. Tu pani doprevádzal jej manžel . On ju zakaždým čakal v aute, lebo, ako on sám hovoril, neveril v Boha. Počas jednej z ich návštev javsomnvysiel z domu a konecnevsom mal možnosť poznať manžela tej pani. Krátko som sa s ním porozprávala a pozval som ho na Taliansku kávu . Ukázal som mu nas dom. V skutočnosti sa však jednalo o obchod, ktorý sme si upravili, aby sa tam dalo bývať . Bol prekvapený z toho v akých podmienkach žijeme a bez slova so svojou manželkou odcestovali. Na druhý deň povedal manželke , že sa chce vrátiť . Ona nám to vyrozprávala celá prekvapená ; lebo takéto správanie nebolo uňho zvykom. Antoniettin manžel naliehal, lebo sa chcel so mnou porozprávať a tvrdil , že stretnutie so mnou sa ho dotklo. Asi po týždni sa rozhodli vycestovať . Keď prišli tak on má zasypal otázkami . Ja som nechápal prečo sa ma tak veľmi na kadečo vypytoval. Tak som sa ho spýtal, že ci sa rozhodol pre vieru . Jeho odpoved bola kategorická: “ V žiadnom prípade!“ Potom sa na mna uprene pozrel a povedal: “ Odkedy som tá stretol zaujali ma tvoje oči a tvoja jednoduchosť . Cítil som , že sa tu musím vrátiť . “ Potom sa ma spýtal , že ci by som bol ochotný sa presťahovať , ak by som mal možnosť cestovať . Povedal som mu, že ak by tombola Božia Voľa, tak by som bol ochotný . A tak, skôr než odišiel ma ohromil. Nechal mi kľúče od svojej vily na vidieku. Všetci sme ti interpretovali, ako uskutočnenie Ježišovho prísľubu, že čoskoro dostaneme kľúče . A tak sme boli plní radosti. Zveril som sa s tým mojej mame. Bál som sa totižto zanechať niečo čo poznám , a ísť do neistoty. Moja mama mi povedala, že ak je to Božia Vôľa , tak všetko dopadne dobre. Aj náš duchovný otec nás uistil , že všetko dopadne dobre  , a dal nám svoju podporu a lásku . Stretol som Máriu Piu a jej manžela Pina v San Giovanni Rotondo. Bola tam aj moja mama, Esterina, Antonio a môj otec. Spolu sme šli pozrieť vilu. Bola obrovská , prekrásna , a hneď sa tam dalo bývať . Cestou späť sme si kládli kopec otázok . Ako sa budeme môcť starať o tak obrovskú vilu?  Esterina nám totižto jasne povedala, že nebude môcť s nami bývať hneď od začiatku . Taktiež sme sa pýtali, aký druh služby budeme môcť ponúknuť na tak izolovanom mieste. Neznechucovali sme sa však a odovzdali sme sa do Božej Vôle . Nemali sme však jasno , aký druh služby chceme ponúknuť . A tak som navrhol, že podľa toho, kto ako prvý zaklope na naše dvere , tak tým smerom sa vydáme . O niekoľko dni zaklopal na naše dvere jeden drogovo závislý chalan. Keďže v minulosti som spolupracoval v komunite sestry Elvíry, mal som veľkú skúsenosť práce s takýmto typom osôb . Vedel som , že to bude vyžadovať úplnú a trvalú angažovanosť . Hneď som to povedal Antoniovi a Esterina. Rozhodnutie nebolo ľahké , lebo len výraz “ drogovo závislý “ im naháňal strach. A Esterina neveľa, ako to povie svojim deťom. Tak veľmi sme však túžili konať, že napriek našim obavám sme sa rozhodli prevtento druh služby . Napokon ja, Antonio a tento drogovo závislý chalan, sme sa presťahovali do Bari. Nemali sme nič , iba dôveru v Prozreteľnosť .
Keď sme sa usadili, tak sme si stanovili ako pravidlo života modlitbu a roľnícku prácu. Chlapci , ktorí chceli vstúpiť do komunity mali pohovor, kde sme im vysvetlili naše pravidlá života . Žiadali sme od nich pôst od televízie , cigariet a iného . Všetko bolo postavené na Kristo-terapii. Ovocie bolo vidno zo dňa na deň . Keď nás prišiel navštíviť farár z Mariotto, tak sa nadchol našou prácou, a začal tráviť väčšinu dňa s nami. Dokonca tu slúžil aj Svätú Omšu , lebo niektorí chalani neboli pripravení na to, žeby sa vzdialili od komunity; kde sa cítili byť chránení. Pán nám všetko zabezpečoval . Nič nám nechýbalo . Prozreteľnosť nám všetko zabezpečovala . Mali sme dokonca aj kaplnku s darom Eucharistie. Rehoľné sestričky , kňazov, lajkov, prijímali sme všetkých pútnikov . Prežívali sme spolu s nimi chvíle modlitby a zdieľania , lebo komunita bola otvorená pre všetkých . Takmer všetci sa divili , že ja malý a mladučký  som bol zodpovedný za tú komunitu. Nie vždy sa nám darilo dávať do súladu moj mystický život a potreby chalanov. Chalani totižto potrebovali kľud a pokoj, aby mohli prekonať ich problémy . Mnohí pútnici prichadzali, aby streli mna a počuli Božie Slovo. Zosúladiť tieto dve úplne odlišne skutočnosti nebolo vôbec ľahké . Stačilo málo , aby sa mi situácia vyšmykla z ruky. Môj duchovný otec počas jednej návštevy si všimol , že niečo nieje v poriadku . Rozhodol sa prevziať vedenie. Stretol sa s predstavenými komunity a napokon osobitne iba so mnou. Chcel mať jasno , a ja som mu so slzami v očiach vyrozprával čo sa stalo. Kvôli rešpektu súkromia zainteresovaných nepíšem tu o čo sa jednalo. Iba ja som bol za to zodpovedný za tú prehru. Dodnes nosím v srdci bolesť keď si na to pomyslím. Vina bola iba moja. Kňaz doň Mimmo od každého z nás žiadal poslušnosť a prikázal nám , aby sa každý vrátil domov k svojej rodine. Ako vždy aj v ťažkostiach Boh ukazuje veľkosť Svojej Otcovskej Lásky. Dohodli sme sa so sestrou Elvirou, že v našej komunite boli hosťami chalani z jej komunity. Vďaka tejto dohode tí chalani mali kam ísť a nezostali bez pomocí po tom čo my sme sa museli vrátiť domov k našim rodinám . Ešte dnes cítim živú bolesť z odlúčenia od tej komunity a od chalanov, ktorým sme s láskou pomáhali . Odvtedy som sa nikdy viac nevrátil do tej komunity. Keď sme tam prišli , tak sme nemali nič ; a tak sme aj odišli . (viac…)

Za chyby sa platí a ja som ich horko platil. To mi pomohlo pochopiť , že Boh koná vážne . Po návrate domov nebolo ľahké prekonať toto veľké sklamanie. Nemal som sily. Jedine slová, ktoré som počul v mojom srdci , bola ozvena slov Panny Márie: “ Syn môj, keďže ma vidíš , budeš musieť veľa trpieť .“ ; to mi dávalo nádej do budúcna . Každý deň som chodieval do baziliky v Pompei-ách. Držal som sa pevne môjho duchovného otca, ktorý sa však pokúšal ma odradiť od mojich plánov . Najmä keď som ho naliehavo prosil , aby mi dovolil vrátiť sa do komunity. On mi radil zanechať takéto myšlienky a začať žiť bežný život . Často mi hovorieval: “ Ty si myslíš , že ti takto ubližujem, jedného dňa mi však budeš ďakovať .“ Napokon som sa vzdal , a snažil som sa začať nový život ; vybudovať si nový život . Opať som si našiel prácu a aj dievča ; aj ona bola veľmi nábožná. Snažil som sa napredovať v jednoduchosti každodenného života ; v mojom srdci však bola tá obrovská túžba patriť úplne Bohu. Napriek tomu, že som žil bežný život , plánovali sme svadbu, bez toho, že by som si to uvedomoval , evanjelizoval som a pomáhal tým čo to potrebujú. Pán naďalej konal cez mňa ; naďalej si ma používal. Jedného dňa , keď som sa prechádzal s mojim dievčaťom , videl som skupinu známych; šli nám v ústrety . Povedali nám, že tam neďaleko je jeden chalan v odpadkovom koši. Moje dievča sa na mňa pozrelo pohľadom porozumenia. Vedela totižto čo urobím . Počúval som, ako mi ten chalan rozprával svoje trápenia. Zahľadel som sa mu do oči , a spýtal som sa ho, že či mu môžem nejako pomôcť . On sa zľakol , že ho chcem odviesť do komunity; okamžite odmietol. Ja som ho uistil , že mu chcem pomôcť ja osobne . Potreboval som však vedieť , že či skutočne chce zmeniť svoj život. Tak som ho asi dvakrát vyskúšal . Povedal som mu , aby ma prišiel navštíviť domov . Dvakrát som však neotvoril dvere. Keď som videl, že na tretí deň sa vrátil, tak som mu otvoril dvere a prijal ho do svojho domu. Videl som teda uňho vytrvalosť a rozhodnutie zmeniť život . Od mojej matky som mal súhlas a ochotu prijať ďalšieho syna. To bolo pre mňa potvrdením, že Pán ma volal na službu blížnym. Ako začiatok procesu uzdravovania Sandra, spolu s mojim duchovným otcom, sme šli k známym do regiónu Vale d‘ Aosta. Tam sme sa zdržali nejaký čas . Raz v noci, po ťažkom týždni abstinencie, Sandro prišiel k mojej posteli a začal mi bozkávať nohy, ako znak vďačnosti za pomoc. Toto jeho gesto na mňa veľmi zapôsobilo , odvtedy sa stal členom našej rodiny; a moji súrodenci ho prijali a mali ho radi. (viac…)

Po dlhom pobyte v Kalkate som sa musel vrátiť do Talianska, lebo som opäť ochorel. Akonáhle som ozdravil, vrátil som sa do komunity v Arcilia. Po krátkom čase, neviem prečo, jednota medzi komunitou sestry Elviry a Bratmi Slova sa rozpadla. Ja som sa vrátil do Neapola. Poradil som sa s mojim duchovným otcom, ktorý, ako vždy, mi bol nablízku a pomáhal mi objasniť si moju cestu. Trávil som dni v modlitbe a v mojom srdci sa zápalila túžba začať odznova. Mal som v srdci veľa úžasných darov od Pána  ktoré som nechcel držať iba pre seba. Poprosil som môjho duchovného otca , aby mi dal k dispozícii  svoj dom v Grumo Nevano. Po mnohých naliehaniach súhlasil a tak som našiel môj pokoj a môj domov. V tom dome som žil ja a Antonio, v súčasnosti môj zať , a naše dni pozostávali v modlitbe, v evanjelizácii a v počúvaní potrebných .kazdodenne nám pomáhala naša veľká kamarátka Esterina, Giuseppe a Mária Pia ( Ona však  bývala v Bari; jej prítomnosť teda bola zriedkavá , avšak veľmi hodnotná  ). V tom dome sme strávili veľa času a rozšírila sa o tom zvest. Pod vedením nášho duchovného otca sme žili v mlčaní a v modlitbe spolu s mladými našej skupiny. Náš dom sme nazvali “ Scuola do Mária“ ( Máriina škola ); lebo ona nás každodenne učila a viedla; a podporovala nás v ťažkých chvíľach, ktorych bolo veľa ako bolo veľa pádov a zlyhaní .
Keďže prichádzalo stále viac bratov a dom bol príliš malý . Aby sa tam všetci vošli , rozhodli sme sa otvoriť malú dielňu na výrobu náboženských predmetov. Aby sme takto niečo zarobili a mohli sa presťahovať do väčšieho domu. Aj tu nám Prozreteľnosť prichádzala v ústrety. Prichádzali sestričky z Baziliky Pompei, aby nás učili niektoré práce, vyrábať ružence a obrazy. Pýtali sme pomoc aj od našich známych. Panna Mária však , počas jedného zjavenia, nám povedala , že nemáme pýtať nič , ale sa úplne zveriť jej Synovi Ježišovi. A tak sme aj urobili. Prislil sme vždy svätú Prozreteľnosť , aby nám pomohla. Raz večer boli sme v dome Esteriny. Bolo tam zjavenie v ktorom Ježiš rozhodne povedal: “ syn môj nastal čas na ktorý ste čakali. Nebojte sa! Čoskoro Vám dajú kľúče . Dôverujte vo mna a v moju Matku!“ A tak sme aj urobili. Modlili sme sa . Čakali. A dúfali. (viac…)

Sandro žil u mojej mamy veľmi dlho . On pracoval v jejdnej továrni na topánky a ja zas v krajčírstve. Cítil som však , že takto to nemohlo pokračovať . Raz v noci som cítil v srdci Ježišove slová: “ Syn môj začína pre Teba nový život.“ Tieto slová sa my vryli do mysle, a veľa som nad nimi rozmýšľal. A tak ja a Sandro sme zozbierali tých pár peňazí , čo sme mali, a vybrali sme sa na cestu do neznáma . Písal sa rok 1998. V tom čase bolo v Umbrii zemetrasenie. Popri ceste som videl zničené domy. A práve tak som sa aj cítil . Mal som však chuť začať odznova v mlčaní a v skrytosti. Zastavili sme sa v Assisi. Sandro sa ma pýtal, že čo budeme robiť . Ja som ho uisťoval , že Boh sa postará, len sa treba modliť . A tak sa aj stalo.
Zavolal mi jeden kamarát , ktorého som ja volal „ocko Sanzio“ , lebo mi bol nablízku od začiatku . Prosil ma o modlitbu. Sanzio žil v Polverigi – Ancona. Pýtal sa ma, že kde sa nachádzam . Keď som mu povedal , že v Assisi , bol veľmi zvedavý , že prečo práve tam. Povedal som mu, že som sa nechcel vrátiť domov, a že som chcel začať nový život . Ako to odo mna Pán žiadal. Hneď bol ochotný ma prijať do svojho domu na nejaký čas . Prešiel mesiac, a ja som nenašiel nič konkrétne . Chcel som odísť , lebo som nechcel zneužívať jeho ochotu. On ma uisťoval , že to tak nieje, akoby urobil skutočný otec. On ma spojil s jednou dobrovoľnícku charity v meste Fermo, aby mi pomohla hľadať prácu . Šli sme spolu do Frema, kde sme stretli Antoniettu, ktorá ma odprevadila do rôznych továrni . Nič sme však nenašli . Keď sme sa chystali odísť , videl som jednu továreň . Povedal som Antoniette , aby sme sa šli spýtať aj tam. Ona neverila , že by ma práve tam prijali, citil som však, že tam mám ísť . A tak sme našli prácu pre mna a aj pre Sandra. Ako by som mohol pochybovať o Božej Prozreteľnosťi? Sanziovi bolo ľúto , že nás tam musel nechať . Upokojil som ho, a rozlúčili sme sa. Antoniettu nás nemohla prijať na moc, lebo nás nepoznala . Odviedla nás teda k jednému opustenými kostolu. Upozornila nás , aby sme boli opatrní , lebo to bola poškodená budova. V tom kostole , spali sme na fare ( v Taliansku často fara je súčasťou kostola- poznámka prekladateľa ), sme strávili asi tri týždne . V robote bolo všetko v poriadku. Bolo to veľmi nepohodlné bývanie ; a tak som musel dodávať Sandrovi odvahu, lebo chcel odísť . Raz večer som mu povedal , aby prestal šomrať, a šiel sa radšej modliť ľdo kostola; Prozreteľnosť by nám určite pomohla; hlave ak ju bude prosiť on. Ako sme dojení náš každodenný chlebík , Sandro neochotne šiel so mnou modliť sa svätý ruženec . Na druhý deň , keď sme sa vracali z práce , pred kostolom nás čakala jedna pani . Mysleli sme si, že aj odtiaľ nás vyháňajú; v skutočnosťi však opäť Pán konal svoje zázraky . Pani Luciana mala o nás starosť , lebo to bolo nebezpečné miesto. Povedala nám , aby sme si zobrali naše veci , a že nás prijme v podkroví svojho domu. Pre nás bol veľký dar mať opäť pohodlie skutočného domu; nemohli sme preto tomu odvradosti veriť . Navždy budem vďačný Luciane, zato, že nás prijala do svojho domu hoci nás nepoznala. Ona už mala svoj kríž: ťažko chorého manžela.  Ako sa patrí , po mesiaci sme sa jej chceli zavďačiť za prijatie; dokonca aj varila pre nás ; a starala sa o nás, ako o svoje deti. Ona nič nechcela . Darovala nám , že sme rozmaznávali jej manžela ; a priniesli trochu radosti do ich domu. My sme nechceli zneužívať tú ochotu; potrebovali sme aj súkromie; a tak sme začali hľadať bývanie . Luciana a Antonietta nám pomohli pri hľadaní . Našli nám bývanie , a pomohli nám aj pri upratovaní . Odvtedy sa začala moja nová cesta. Žil som moju mystickú skúsenosť v tichu a v modlitbe; ani moji kolegovia v robote o ničom nevedeli. Po dlhom čase Sandro, z osobných dôvodov , sa vrátil do Neapola. Ja som pokračoval v mojom živote v regióne Marky v tichu a v kľude každodenného života. Navštevoval som niektoré modlitbové skupiny.

Na fotografii sú Elio e jeho manželka Flóra . Moji priatelia z Polverigi – Ankona. Priatelia, ktorí , ako“ ocko Sanzio“ ma podporovali a pomáhali mi v posledných rokoch. Otvorili dvere svojho domu, aby prijali modlitbovú skupinu, ktorá sa dodnes stretáva . (viac…)

Bol horúci jún roku 2008. Ako som sa tak opaľoval na pláži , neďaleko odo mna bol jeden chlap. Na jeho tvári bolo vidieť utrpenie a zmätok. Ako som sa tak naň díval, spýtal som sa ho koľko je hodín. Tomi poslúžilo ako podnet na rozhovor. On sa ma spýtal, ako sa volám. „Raffaele. “ – znela moja odpoveď. Nato ironicky poznamenal: “ Aha! Kňaz doň Raffaele. “ A tak, akoby zázračne sme si navzájom zverili najhlbšie a najintímnejšie bolesti. Od tohto dňa sme sa začali navštevovať. Ja som stále viac skúmal jeho dušu; spýtal som sa ho, akého je náboženstva. Odpovedal mi , že nepraktizujúci katolík. Ako sme sa tak jeden druhého vypytovali, povedal som mu, že raz v týždni navštevujem jednu modlitbovú skupinu. Enzo bol veľmi zvedavý na túto moju cestu. Viackrát sa ma spýtal, že či sa môže aj on zúčastniť. Tak som mu povedal, že jedného dňa ho zoberiem so sebou. Po niekoľkých mesiacoch, keď Enzo viac krát ma prosil, že sa chce zúčastniť na modlitbové stretnutí, a ja som ho nebral so sebou, začal pochybovať to tom, že ja navštevujem nejakú modlitbovú skupinu. Jedného krásneho dňa som mu povedal, že na druhý deň bude modlitbové stretnutie v meste Fermo; ak chce, tak môže prísť so mnou. Enzo veľmi rád prijal tento návrh a aj pozvanie, takže účasť na týchto stretnutiach, ak mu to práca dovoľovala, bola pravidelná . Medzitým pomaličky som mu začal rozprávať o mojich mystických skúsenostiach, a on bol z toho nadšený. S radosťou som videl, že Enzo po dlhom čase sa začal zúčastňovať nedeľnej Svätej Omše; krátko nato sme šli do Assisi na duchovnú obnovu. Bolo to 6. Januára 2009. Len čo sme sa vydali na cestu, začali sme sa modliť. Pre Enzo to bola príležitosť otvoriť si úplne srdce pred Pánom. Keď sme prišli do Assisi, hneď sme vstúpili do baziliky. Poradil som mu, aby sa vyspovedal. Pozrel sa na mňa hrozivým pohľadom. Hľadal rôzne výhovorky. Napokon sa mi ho podarilo presvedčiť.  A tak sme sa vyspovedali. Moja spoveď bola celá zameraná na Enza. Keď môj spovedník pochopil, u ktorého kňaza sa Enzo spovedal, znepokojil sa, lebo podľa neho to nebol najvhodnejší kňaz. Po spovedi sme sa stretli. Ja som sa obával Enzovej reakcie po spovedi. Videl som ho však spokojného a natešeného. So slzami v očiach mi povedal: “ Som v poriadku. Našiel som kňaza, ktorý mi objasnil moje pochybnosti. Cítim sa byť znovuzrodený 
. Cítim sa byť novým človekom.“ Odvtedy naše životy napredujú paralelne. Stále s väčšou intenzitou. A dodnes sme veľmi zjednotení na ceste s Máriou k Ježišovi. (viac…)

Moja náboženská cesta, spolu s darom, ktorý mi Pán dal v Enzovi ( ako posielal apoštolov po dvoch, tak aj nás )sa stala náročnejšou a otvorenejšou od 15 apríla 2010. Počas modlitby sa mi zjavila Panna Mária a povedala mi: “ Drahý môj syn, tento deň je pre teba špeciálny. Vedz syn môj , že môj Syn Ježiš chce, aby som prichádzala medzi Vás každú prvú sobotu v mesiaci s osobitným posolstvom pre ľudstvo. Kdekoľvek sa budeš nachádzať, ja prídem. Toto je dar, ktorý Boh chce dať ľudstvu. Ďakujem za odpoveď na moje volanie. A ja ťa žehnaj v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého.“ Odvtedy každú prvú sobotu v mesiaci prežívam milosť príchodu Panny Márie, ktorá prináša posolstvo pre ľudstvo. Pri tejto príležitosti mnohí prichádzajú, aby sa prezili spolu chvíle modlitby, zdieľania a úcty k Panne Márii. Takto tvoria veľkú a početnú rodinu Máriinich pútnikov – I pellegrini di Maria. Ja žijem svoj život v jednoduchosti. Pracujem v továrni. V mojom voľnom čase otváram dvere môjho domu a môjho srdca všetkým tým, ktorí potrebujú slová útechy, ktorí chcú poznať Boha. A tak moja cesta evanjelizácie sa stáva stále náročnejšou; a tak rastie počet mojich bratov a sestier v Kristovi. Dnes sú rôzne večeradlá pútnikov v rôznych talianských mestách. Všetky zrodené z nášho duchovného zdieľania, ktorý zanechal v srdci každého neustálu túžbu hľadať Boha, evanjelizovať, a po stretnutí s Ježišom a s Máriou. (viac…)

Predniesol som tieto moje skúsenosti, radostné a aj bolestné, lebo chcem kričať pred celým svetom veľkosť Božieho Milosrdensva ku mne, krorýkoľvek som hriešnik. On naďalej koná cezo mna a používa si ma na svine plány. Ako mi hovorievala Matka Tereza: “ Keď nájdeš tvoj konár, tak tam postavíš hniezdo“. Môžem povedať, že svoj konár som našiel. Ďakujem Bohu za dar rozlišovania. Vďaka nemu viem, aká je Božia Vola pre mňa. Pochopil som, že mu musím dovoliť konať v mojom živote. Žiť zo dňa na deň bez toho , žeby som niečo očakával. Snažiť sa byt poslom Jeho Slova a jednoduchým nástrojom v Jeho rukách. Áno, som Máriin pútnik; a keby som mal opäť prežiť celý môj život odznova, veľmi rad by som ho prežil tak, ako to bolo. Lebo veľká je Jeho Láska ku mne. Tak veľká, že mi doprial radosť žiť tu v Lorete , kde môžem každý deň navštevovať Svätý Dom – Santa Casa; v ktorom sa udial sa udial najväčší zázrak; zvestovanie narodenia nášho Spasiteľa. A ja každý deň, v pokore, chodievam do baziliky, aby som sa modlil za seba a za osoby, čo sa zverujú do mojich modlitieb.
Chcem teraz pridať svedectvá niektorých mojich bratov a sestier v Kristovi, aby som chválil Pána zázraky, ktoré neustále koná v našich životoch. (viac…)